Ako sa časy menia...

Toto je príbeh obyčajného človeka, ale zároveň veľmi vzácneho povahou pre dnešnú dobu. Myslím, že ho môžem symbolicky kľudne zaradiť medzi Tajovského „tajných boháčov“.

Tento človek sa narodil samozrejme ešte v minulom storočí, presnejšie roku 1930 v malom mestečku zvanom Čop vo vtedajšom Sovietskom zväze. Pochádzal z robotníckej rodiny, a po absolvovaní školy odišiel pracovať do Fiľakovského kovosmaltu ako plánovač. Cez druhú svetovú vojnu prežil ako dorastenec a dospelý mnoho zábavných, zlých, ale aj dobrých príhod. Už od malička mal dobré srdce, a vtipnosť v krvi. Človek, ktorý nehrabal za seba, ale za spoločnosť. Onedlho nato sa oženil a založil rodinu. Po presťahovaní si našiel prácu v bani ako plánovač a vstúpil do Komunistickej strany. Stal sa z neho usilovný človek, ktorý bol na svoju prácu hrdý, a vykonával ju so cťou, čo dokazujú jeho vyznamenania CZV, plakety OV KSČ, či rubriky v miestnych novinách.

V tom čase si to ľudia cenili, a preto, že bol poctivý ku svojej práci a ku všetkému, vtedajšia spoločnosť to ocenila a dostal od nej mnoho, o čom dnes môže človek len snívať. Patrili sem napríklad dvojtýždňové dovolenky, finančné odmeny za loajalitu, stretnutia a gratulácie predstaviteľov strany, ale aj obyčajných ľudí, a ku svojmu dôchodkovému veku ponuky na nové byty, či domy, v ktorých môže bývať. Dnes sa pýtame, ako je to možné, že človek z robotníckej rodiny a skoro žiadnym zázemím toto dokázal? Odpoveď je jasná, to bola tá hnusná totalita. Ale to najhoršie prišlo nakoniec. Po prevrate roku 1989, vtedy, kedy sa človek obracia na seba a nikto ho nezaujíma, on zostal stále dobrým a skromným človekom. Ako sa zachovala spoločnosť k človekovi ktorý celý život venoval práci a slušnosti teraz?

Neuveriteľne. Ráta si haliere (teda dnes už centy ) aby mal na autobus, lekára, lieky... No to nie je všetko. Keď niekoľko rokov po prevrate zistil aká je situácia na Slovensku a ako je na tom celý jeho stav, musel ísť znova robiť, tentokrát ale nie plánovača, ale vrátnika do miestneho textilného závodu. A to nie len raz ale viac krát aby zarobil, dokonca aj nočné odslúžil vo svojom veku, ale nesťažoval sa.
 

Je to priam neuveriteľný príbeh a určite mi dajú za pravdu najmä starší, keď poviem, že keby sa narodím skôr a čítam napríklad Čenkovej deti, neverím tomu. Žiaľ je to tak a toto nie je spravodlivosť.

Pýtate sa prečo toľko veľa viem? Tento človek sa volá Štefan Polgár, je to môj starý otec, ktorého si neskutočne vážim a je to môj vzor. Aj keď asi viem, že v dnešnú dobu sa tým „neuživím“ verím, že nastane doba, kedy sa spravodlivosť ukáže a praví „tajní boháči“ sa budú ctiť a vážiť už navždy. Pretože ako hovorí môj dobrý priateľ, lepší svet nie je možný, ale nutný.

Michal Polgár, Handlová

(Z redakční pošty)