Slovenské národné povstanie

Vyhlásenie povstania

Prípravy povstania, ktorého prepuknutie bolo závislé od blízkosti a dohody s Červenou armádou, boli neočakávane prerušené 29. augusta 1944. Vtedy nemecké vedenie začalo pacifikovať už prejavovaný (partizánske hnutie) či potencionálny protinemecký odpor v tyle svojich brániacich sa jednotiek. Nemci vyslali na Slovensko okupačnú armádu, ktorá oficiálne prichádzala slovenskej vláde pomáhať iba zneškodniť partizánske hnutie. Do odboja zapojení vojaci a ostatní obyvatelia chrániaci si svoju slobodu sa však postavili okupačným vojskám na odpor. Prvé boje prepukli v predpoludňajších hodinách 29. augusta 1944, keď sa vojaci žilinskej posádky pod vedením majora Jozefa Dobrovodského rozhodli brániť mesto pred prichádzajúcimi nemeckými jednotkami. Následne sa však stiahli do Strečnianskej tiesňavy, kde mali v spolupráci s ďalšími jednotkami z Martina a za podpory partizánov vybudovať obranu a znemožniť nemeckej armáde postup do Turca. Večer 29. augusta sa aj Golianovmu Vojenskému ústrediu jednoznačne potvrdili správy o začiatku nemeckej okupácie. Na základe toho sa Golian rozhodol vyslať vojenským posádkam heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktoré malo začať platiť od 20.00 hod. a znamenalo začiatok aktívnej obrany vojenských jednotiek proti nemeckej okupácii. V nasledujúcich hodinách a dňoch sa k povstaleckej výzve k odporu pripojila väčšina vojenských posádok na strednom a v menšej miere aj na západnom a východnom Slovensku. K vojakom zapojeným do povstania sa pridávali dobrovoľníci z radov civilného obyvateľstva. Vstup do povstaleckej armády postupne organizovali povstalecké vojenské posádky aj niektoré národné výbory, ktoré predtým pôsobili v ilegalite. Prvé hodiny a dni povstania však neprebiehali podľa plánov a želaní povstaleckého vedenia. Najnegatívnejšie ovplyvnila úvod ozbrojeného vystúpenia rýchla a efektívna nemecká pacifikačná akcia, ktorá eliminovala potencionálne najlepšie povstalecké jednotky Poľnej armády. Mimo povstaleckého diania tak zostalo, až na pár výnimiek, takmer celé západné a východné Slovensko. Zapríčinila to výrazne aj nerozhodnosť a nepružnosť miestnych povstaleckých veliteľov, ktorí neboli schopní previesť organizovaný prevrat a presun k Banskej Bystrici. Veľká časť vojakov, ktorá nebola odzbrojená Nemcami a mohla sa tak zapojiť do povstania, ostala v chaose prvých chvíľ okupácie bez velenia, opustila posádky a rozpŕchla sa domov.

Vojenský vývoj povstania

V prvých dňoch povstania sa tak po stratách západného a východného Slovenska utvorilo povstalecké územie z rozlohou približne 20 000 km2. Jeho územie sa však s postupom nemeckých jednotiek zmenšovalo zo dňa na deň. V prvých dňoch povstania stálo proti nemeckej okupačnej armáde asi 18 000 povstaleckých vojakov a dôstojníkov. Po prvej oficiálnej mobilizácii 5. septembra to bolo už 47 000 a po druhej mobilizácii koncom septembra 1944 až 60 000 vojakov, s ktorých však veľká časť nemala vhodnú výstroj a výzbroj. Z ťažkých zbraní disponovali povstalci asi 120 tankami, z ktorých ale len 43 bolo pojazdných. Naproti tomu nemecké jednotky mali asi 90 tankov a 40 samohybných diel, čiastočne porovnateľnej kvality ako povstalci. Povstalecké delostrelectvo bolo početnejšie, no kvalitatívne zaostávalo za nemeckým. V priebehu septembra nemecké letectvo ovládlo vzdušný priestor nad Slovenskom. Po zbombardovaní letiska Malacky americkým letectvom a prílete stíhacieho pluku zo ZSSR sa situácia zmenila a vzdušnú prevahu si vybudovali povstaleckí letci.

Vojenský priebeh povstania možno rozdeliť do troch vývojových období. Do 9. septembra 1944 sa skončila prvá fáza obranných povstaleckých bojov. Povstalecká armáda utrpela značné straty na zásobách vojenského materiálu, ktorý citeľne chýbal v neskorších dňoch. Pre povstanie boli stratené Spiš a Liptov. Na Hornej Nitre prebehli ťažké ústupové boje, v ktorých povstalci utrpeli značné straty.

V druhej fáze povstaleckých bojov od 10. septembra do 18. októbra 1944 sa reorganizáciou povstaleckej armády podarilo spomaliť nemecký postup. Napriek všeobecnému ustupovaniu zaznamenávajú povstalci vďaka osobnému hrdinstvu svojich vojakov aj rad povšimnutiahodných vojenských úspechov. Spomenúť možno boje pri Telgárte, obranu výšiny Ostrô, obranné boje v oblasti Dolnej a Hornej Štubne, neskôr Čremošného a pod. Napriek tomu dochádza v septembri 1944 k strate Hornej Nitry a Turca.

Poslednou fázou obrany povstaleckého územia bolo obdobie od začiatku generálnej nemeckej ofenzívy 18. októbra až do vojenskej porážky povstania koncom októbra 1944. Priama okupácia a nastolenie Szálasiho režimu v Maďarsku umožnilo nemeckej armáde rozhodujúci útok proti slabo zabezpečeným južným úsekom povstaleckej obrany, kde sa dovtedy nebojovalo. Zo všetkých strán obkľúčené povstalecké územie o necelých desať dní tomuto tlaku podľahlo. Vedenie akýchkoľvek otvorených bojov s nemeckými jednotkami nasadenými proti povstaniu už nemalo najmenšiu nádej na úspech. Preto generál Rudolf Viest, ktorý 7. októbra priletel z londýnskeho exilu a prebral od Goliana velenie povstaleckej armády, vydal 27. októbra 1944 rozkaz pre ústup z Banskej Bystrice na Donovaly. Zakrátko nato rozpustil povstaleckú armádu a súhlasil s jej prechodom na partizánsky spôsob boja.

Spoločenské dianie na povstaleckom území

Vnútri povstaleckého územia, najmä v jeho centre v Banskej Bystrici, prebiehal dynamický politický vývoj a relatívne čulý spoločenský život. Najvyšším povstaleckým orgánom sa stala 1. septembra 1944 Slovenská národná rada, ktorá vznikla pribratím Vavra Šrobára a jeho prívržencov a predstaviteľov ďalších celoslovenských a regionálnych odbojových skupín k pôvodnej SNR. Stala sa najvyšším zákonodarným i vládnym orgánom povstania, pričom si k plneniu vládnych funkcií vytvorila ako svoj orgán Zbor povereníkov.

Na povstaleckom území sa ako prvá politická strana etablovala Komunistická strana Slovenska (KSS). Dominancia a aktivita komunistov v ľavicovom spektre odboja sa prejavila v zlúčení sa sociálnych demokratov s komunistami na platforme KSS. Zjednocovací zjazd, ktorý sa konal 17. septembra 1944, prijal na záver rezolúciu s politickým programom KSS, ktorému dominovali otázky socializácie a rovnoprávneho postavenia Slovákov v obnovenom Československu. Po zjednotení strán sa 15. októbra 1944 v Podbrezovej uskutočnila tiež Konferencia závodných výborov, na ktorej sa zlúčili odborové organizácie oboch strán.


Zjednocovací proces v ľavicovom tábore vyvolal obdobné tendencie aj u predstaviteľov občiansko-demokratických skupín, ktoré mali záujem na vytvorení konkurencie- schopnej alternatívy voči KSS. Urýchlené prípravy vyústili už 17. septembra 1944 do vydávanie vlastného tlačového orgánu pomenovaného Čas. Dobiehal sa tak náskok komunistov, ktorí od prvých dní legálneho pôsobenia disponovali denníkom Pravda a vykonávali značnú politickú aktivitu. Program demokratov, ktorý sa formuloval iba postupne, bol založený na ideách humanity, masarykovskej demokracie, nacionalizmu a slavianofilstva.

SNP znovu nastolilo aj otázku štátoprávneho postavenia Slovenska v obnovenej ČSR. Na povstaleckom území fakticky vznikol samostatný štát, ktorému chýbalo iba medzinárodné uznanie. O jeho dosiahnutie sa však neusiloval, keďže SNR uznávalo exilovú československú vládu ako medzinárodného predstaviteľa československého odboja. Spory medzi vedením slovenského odboja a exilovou československou vládou vznikli až potom, čo londýnsky exil vyslal na Slovensko svojho delegáta ministra Františka Němca, ktorý mal ako zástupca exilovej vlády preberať do civilnej správy už Červenou armádou oslobodené územia bývalého Československa. SNR sa nechcela vzdať svojej moci na Slovensku a odovzdať ho opäť na milosť či nemilosť pražskému centralizmu. Odmietla preto tútorstvo Němcovej vládnej delegácie nad správou povstaleckého Slovenska a odsunula ju iba do pozície prostredníka medzi vládou a SNR, resp. medzi SNR a zahraničím, t. j. Sovietskym zväzom.

V povstaní sa riešili nielen politické a vojenské záležitosti. Rovnaká dôležitosť ako vojenská či politická sféra bola v povstaní pripisovaná aj hospodárskej i sociálnej oblasti. Bolo sa treba postarať o plynulé financovanie miezd zamestnancov, výplatu dôchodkov, podpôr rodinám vojakov, zásobovanie obyvateľstva potravinami a základnými životnými potrebami či zabezpečiť ubytovanie a prácu pre utečencov z okupovaného územia. Pre celkový úspech SNP bolo potrebné zabezpečiť plynulé a bezproblémové zásobovanie všetkým nevyhnutným tovarom, predovšetkým potravinami. K tomu vhodne napomáhal aj už zabehnutý systém družstevných výkupných podnikov, ktorý prešiel do služieb SNR.

Dlhotrvajúca vojna, aktuálne boje priamo na slovenskom území a prílev utečencov z okupovaného územia nastoľovali potrebu intenzívne sa venovať aj sociálnej problematike. Miestne národné výbory spontánne a úspešne organizovali zbierky na podporu evakuantov, ranených vojakov a partizánov. Obyvatelia prispievali v rámci svojich možností – finančne, potravinami, šatstvom alebo inými potrebnými vecami. Na rozdiel od vojenskej sféry sa hospodársky a sociálne podarilo povstanie úspešne zabezpečiť a tomto smere fungoval povstalecký štát bez vážnejších problémov.

Situácia po potlačení povstania

Obsadením Banskej Bystrice nemeckými jednotkami bojovej skupiny SS Schill 27. októbra 1944 sa fakticky končí odpor povstaleckej armády ako organizovaného celku. Pod tlakom tohto faktu úplného zrútenia sa súvislej povstaleckej obrany sa povstalecké vedenie rozhodlo o prechode povstalcov do hôr a o pokračovaní v odpore partizánskym spôsobom boja. Nútene sa tak realizovala už predtým viackrát slovenskými komunistami a sovietskym vedením vyzdvihovaná a preferovaná gerilová vojna, ktorej sa povstalecké velenie, vzhľadom na úplnú nepripravenosť armády na takýto spôsob boja, predtým bránilo. Napriek tomu sa podarilo viacerým jednotkám 2. čs. paradesantnej brigády, Vysokoškolského strážneho oddielu či častí jednotiek taktických skupín prejsť na partizánsky spôsob boja. Celkovo však nebol tento prechod príliš úspešný a veľká časť bývalých povstaleckých vojakov bola zajatá resp. sa dobrovoľne rozhodla vzdať sa aktívneho odporu v horách.

Podobne ako armádne velenie, aj partizánske vedenie sústredené v Hlavnom štábe partizánskych oddielov (HŠPO) sa snažilo, aby čo najviac partizánskych jednotiek počítajúcich cca 10 000 partizánov vyviazlo z obkľúčenia a dostalo sa do blízkych horstiev Veľkej Fatry, Nízkych Tatier či Slovenského Rudohoria a pokračovalo v ďalšom partizánskom boji.

Partizánske velenie, časť povstaleckej reprezentácie, vojakov a partizánov našla po ústupe do hôr svoje útočisko v zimnom tábore pod Prašivou. Toto nové centrum odporu sa prirodzene stalo hlavným cieľom protipartizánskych akcií nemeckých okupačných jednotiek v zime 1944/1945. Napriek systematickému pátraniu nemeckých jednotiek po partizánskych skupinách v masíve Nízkych Tatier sa po prvotných organizačných problémoch, defetizme a odchodoch od jednotiek, postupne darilo partizánske hnutie stabilizovať. Začali aj menšie diverzné a bojové akcie. Svoje úsilie o plnú pacifikáciu slovenského zázemia však zintenzívnila aj nemecká branná moc, ktorá si uvedomovala nebezpečenstvo koordinovania partizánskych akcií s akciami novembrovej ofenzívy Červenej armády. Preto sa nemecké velenie rozhodlo definitívne zlikvidovať partizánske hnutie na Slovensku, čoho prvotnou podmienkou bolo odrezať partizánske skupiny od svojho civilného zázemia, od zásobovacích zdrojov. Nemecké jednotky preto obsadili podhorské obce podporujúce partizánske hnutie a rozpútali teror a represálie proti civilnému obyvateľstvu napomáhajúcemu udržovať protinemecký odpor. S približujúcim sa frontom však aktivity partizánskeho hnutia rástli. V prvých mesiacoch roku 1945 boli partizánske skupiny takmer vo všetkých horských oblastiach nemeckou armádou kontrolovaného Slovenska.

Napriek veľkej snahe nemeckých orgánov o elimináciu partizánskeho hnutia na Slovensku vzhľadom k blížiacemu sa frontu, sa väčšina partizánskych jednotiek počas partizánskej vojny na Slovensku vhodným manévrovaním dostávala z obkľúčení a unikala nemeckým vojenským a trestným jednotkám. O to viac sa však ostrie represálií zameralo na skutočných a potencionálnych podporovateľov odboja z radov civilného obyvateľstva. Padli mu za obeť desiatky vypálených obcí a osád a viac ako 5000 osôb, vrátane rasovo prenasledovaných. Nemecký represívny aparát, za asistencie mocenských orgánov verných ľudáckemu režimu, sa začal budovať už krátko po začatí nemeckej intervencie koncom augusta 1944. Priamu okupáciu Slovenska jednotkami Wehrmachtu a zložkami zbraní SS tak v zázemí výdatne podporovali jednotky Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Sicherheitspolizei (SiPo) a Sicherheitsdienst (SD), ktorej jadro tvorili Einsatzkommando 13 a 14 sformované v Brne 30.-31. augusta 1944 na čele s SS-Obersturmbannführerom J. Witiskom. Jej ďalšie organické časti tvorili: Sonderkommando 7a, Sonderkommando ZbV 15, Kommando ZbV 29 a od konca januára 1945 aj Kommando ZbV 27.

Do pôsobnosti Kommanda ZbV 27 so sídlom v Prešove od septembra 1944 až do konca januára 1945 patrilo celé územie východného Slovenska. Po presune na stredné Slovensko (veliteľstvo v Žiline) pokračovalo komando vo svojej činnosti v novozriadených oporných bodoch v Ružomberku a Trstenej, ale výrazne sa podieľali aj na represiách v priestore Žilina - Čadca.

Nacistický teror a represálie najkoncentrovanejšie zasiahli stredné Slovensko. Od novembra 1944 do februára 1945 na severe stredného Slovenska pôsobilo Sonderkommando 7a (so sídlom v Ružomberku), ktoré predtým od septembra 1944 sídlilo v Senici, a na juh od neho Einsatzkommando 14 (sídliace v Banskej Bystrici), ktoré sa sformovalo už v septembri 1944 v Topoľčanoch a postupne sa presúvalo v tyle bojovej skupiny Schill resp. SS divízie Horst Wessel smerom na východ. Komando, za asistencie niektorých príslušníkov POHG, má na svedomí najväčšie atrocity voči povstalcom a rasovo prenasledovaným na území Slovenska spojené s masovým vraždením v Kremničke (747 mŕtvych) a vo vápenke v Nemeckej (asi 900 mŕtvych).

Na západnom a časti stredného Slovenska malo na starosti pacifikáciu hnutia odporu Einsatzkommando 13 (so sídlom v Trenčíne) a Sonderkommando Zb V 15 (sídlilo v Nitre).

Okrem spomínaných Sonder- a Einsatzkommánd Pohotovostnej skupiny H SiPo a SD sa na potláčaní partizánskeho hnutia po povstaní výrazne podieľali špeciálne protipartizánske jednotky Abwehrgruppe 218 (krycím označením Edelweiss), či Stíhací zväz Slovenska („Josef“). V jednotke Edelweiss mal pritom svoje významné zastúpenie jej slovenský oddiel, skladajúci sa prevažne z niekdajších príslušníkov Slovenskej pracovnej služby, ktorí boli vyčlenení zo slovenskej brannej moci a podriadení nemeckej Abwehrgruppe 218. Veliteľom slovenského oddielu jednotky Edelweiss sa paradoxne stal kpt. L. Nižňanský, angažujúci sa pri prvých protinemeckých vystúpeniach povstaleckej žilinskej vojenskej posádky a neskôr zajatý. Okrem priameho boja proti partizánskym skupinám sa Edelweiss podieľal aj na retorziách civilného obyvateľstva (najznámejšie je vypálenie obce Kľak a Ostrý Grúň a zavraždenie ich 148 obyvateľov za to, že podporovali partizánske hnutie).

Marek Syrný, múzeum SNP

Múzeum Slovenského národného povstania