Koľko atómových bômb bolo zhodených na Japonsko?

Každý, čo sa len trocha zaujíma o vojenskú históriu odpovie na túto otázku so slabým úsmevom: dve. Je to však skutočne pravda?

V posledných rokoch sa množia poukazy na to, že atómové bomby, údajne  vyrobené za druhej svetovej vojny v americkom programe nukleárnych zbraní označenom ako »Manhattan Project« možno vôbec neexistovali, ale že tieto Američanmi nasadené zbrane  boli nemeckého pôvodu – ukoristené britskými a americkými špeciálnymi jednotkami, postupujúcimi s 3.americkou armádou na Durinsko.

V tejto súvislosti sa oplatí, pozrieť si ešte raz jednu historku, ktorá začala v rokoch 1970 a dve desaťročia neskôr prešla cez médiá – dnes však už úplne zabudnutú.
Pjotr Ivanovič Titarenko, bývalý vojenský tlmočník v štábe sovietskeho maršála Rodiona Malinovskeho, ktorý sa zúčastnil na rusko-japonských kapitulačných rozhovoroch 1945 tvrdí niečo, čo pred rokmi znelo úplne fantasticky, že totiž na Japonsko boli zhodené 3 atómové bomby – z ktorých jedna neexplodovala. Táto historka nebola uverejnená len tak niekde, ale bola zverejnená v Nemecku spravodajským magazínom Der Spiegel v jeho vydaní 10/1992 na stranách 169 až 171.

Člen KS-ZSSR Titarenko napísal už 1979 list na ústredný výbor svojej strany, v ktorom sa sťažuje na narastajúce vojenské zbližovanie Japonska ku Amerike a uvádza, že by sa malo predsa odhaliť svetu, že Japonci krátko po vojne odovzdali Sovietskemu zväzu jednu atómovú bombu, ktorá bola zhodená na Nagasaki, ale nevybuchla. 

V Moskve síce zobrali list na vedomie, ale za to zodpovední pochybovali v tom čase, že pisateľ bol skutočne v tom čase na mieste. Tak sa záležitosť sa na určitú dobu stratila, až  novinár Igor Morozov v roku 1990 našiel jednu kópiu tohto listu. Morozov sa špecializoval na vojenskú históriu a bol myšlienkou druhej bomby z Nagasaki úplne elektrizovaný. Morozov nemohol bohužiaľ Pjotra I. Titarenka navštíviť, pretože ten, krátko pred nájdením kópie listu zomrel.

Pri ďalšom zisťovaní Morozov veľmi rýchlo zistil, že Titarenko bol skutočne nasadený ako vojenský tlmočník pri kapitulačných rokovaniach v regióne Changchun. Napriek tomu dlhú dobu neveril, že historka môže súhlasiť a že narazil na dezinformáciu, až narazil na jeden rádiotelegram z 27. augusta 1945, ktorý pochádzal od veliteľa štábu Kwantungskej armády, ktorý sa jeden týždeň predtým, vzdal ruským ozbrojeným silám.  Tento bol oznamovaný zastupujúcemu šéfovi generálneho štábu v Tókiu a obsahoval nasledujúce hlásenie:
»Neexplodovanú atómovú bombu, ktorá bola prevezená z Nagasaki do Tokia, prosím obratom odovzdať do úschovy sovietskemu veľvyslanectvu. Očakávam spätnú správu.«

Neskôr sa vynorili aj ďalšie indície na to, že Japonci sa zmocnili jednej americkej bomby a túto ponúkli Rusom, aby zabránili monopolu atómových zbraní USA, v ktorom Japonci videli svoju skazu.

Príspevok v Spiegli ponúkol aj americký názor k tvrdeniu Titarenka.  Všetci špecialisti, medzi nimi aj autori Richard Rhodes a William Arkin, ale aj »otec americkej vodíkovej bomby«, Edward Teller, odmietli existenciu ďalšej bomby z Nagasaki. Údajne, tak sa hovorilo, boli na tichomorskom ostrove Tinian (odkial sa podnikalo atómové bombardovanie Japonska) tri prototypy bomby typu Fat Man, avšak plutónium dorazilo na ostrov len pre jednu z nich.
Richard Rhodes si myslí, že plutónium bolo ten rozhodujúci nedostatok a že nebolo vôbec žiadneho atómového materiálu pre druhú (ostrú) plutóniovú bombu. 

Edward Teller považuje hypotézu tretej bomby na Japonsko, taktiež za neudržatelnú. Pozoruhodné však je, že sa tento muž až do svojej smrti nechcel vyjadriť k tomu, koľko atómových bômb bolo ku koncu vojny skutočne v amerických arzenáloch. Odpoveď na túto otázku, čo sa vtedy skutočne stalo, môžu zrejme dať len tajné archívy USA a Ruska. Tieto však zostávajú, vzhľadom k týmto otázkam naďalej zatvorené – jednoznačné znamenie pre to, že treba verejnosť zadržiavať od podobných otázok.

 V posledných rokoch zhromaždené americké dokumenty, ktoré podliehali čiastočne až do 2005 utajeniu a potom boli sprístupnené, ukazujú jednoznačne, že nemecký atómový (zbraňový) výskum bol podstatne pokročilejší, ako sa všeobecne konštatuje. Ak ďalej zvážime, že britské archívne a osobné materiály, ako aj výsluchové záznamy bývalých vedcov a dôstojníkov SS zúčastnených na nemeckých projektoch atómových zbraní, podliehajú lehote zákazu zverejnenia 100 rokov, tak je to nezvratný dôkaz pre to, že oficiózne písanie dejín nie je nesprávne. 

Prop.sk