|
Ladislav Novomeský Ladislav Novomeský patrí k
najväčším velikánom československej poézie a stal sa jedným z prvých
ľavicových intelektuálov uznávaných aj za hranicami svojej krajiny.
Ladislav Novomeský sa narodil v roku 1904 v rodine krajčíra, v roku 1910
nastúpil na ľudovú školu v budapešti a prázdniny obyčajne trávil u
starej mamy v Senici. V rokoch 1915 až 1919 študoval na gymnáziu, počas
prázdnin pracoval v muničnej továrni kde sa aj zúčastnil robotníckej
demonštrácie, v roku 1919 bol priamym svedkom udalostí Maďarskej
republiky rád odkiaľ však tom istom roku odchádza a nastupuje na štátny
učiteľský ústav v Modre, kde sa v roku 1921 prvýkrát zoznamuje s
vtedajšou českou literatúrou ktorá na neho neskôr mala veľký vplyv. V
roku 1923 sa stáva mimoriadnym poslucháčom filozofickej fakulty UK v
Bratislave. Bol zakladateľom modernej línie slovenskej poézie ale stíhal
písať aj do množstva novín a časopisov, spomeniem Rudé právo, Rudý
večerník, Tvorba, Haló noviny a iné. Vo svojej tvorbe je ovplyvnený
predovšetkým Nezvalovým poetizmom, Wolkrovou proletárskou poéziou,
ruskou poéziou Jesenina a Majakovského ale i francúzskou poéziou, hlavne
Apolinairovým „pásmom“. V roku 1925 sa stáva členom KSČ ale už v
predchádzajúcom roku rokuje s Vladimírom Clementisom a Danielom Okálim o
založení časopisu DAV. Ich úsilie sa nakoniec vyplatilo, už pred
Vianocami toho istého roku sa v uliciach Bratislavy objavuje prvé číslo
tohto časopisu a on sa stáva jednou z najvplyvnejších osobností tejto
skupiny. V roku 1926 strieda v redakcii pravdy Eduarda Urxa avšak
niektorým členom redakcie nevyhovoval jeho „básnický“ životný štýl ale
nakoniec v nej na Gottwaldov zákrok zostáva a spolu s Urxom zostavujú
takmer celé noviny. V roku 1929 sa mu spolu s Clementisom podarilo
obnoviť vydávanie DAVu, v júni a júli roku 1930 aj prostredníctvom tohto
časopisu informuje domácu i svetovú verejnosť o krvavých udalostiach v
Košútoch. S Clementisom v roku 1932 založili Blok inteligencie Slovenska
a v rokoch 1935-1937 bol zodpovedným redaktorom DAVu. V roku 1937 sa
naplno venuje udalostiam v Španielsku, uverejňuje články, prednáša,
reční na zhromaždeniach avšak po zákaze komunistickej tlače v
nasledujúcom roku zostáva bez práce. V roku 1939, po rozbití ČSR
odchádza na Slovensko kde sa zapojil do odboja. Z Ilavského väzenia
posielal pašovanou ceruzkou svoje odkazy plné nádejí tým, ktorí ostali
na slobode. Po prepustení na slobodu sa zapája do príprav Slovenského
národného povstania, stáva sa členom 5. ilegálneho vedenia KSS a
spolutvorcom vianočnej dohody. V roku 1944 vykonával funkciu podpredsedu
SNR, v polovici októbra ako člen jej delegácie odišiel do Londýna na
rokovania s Benešom, v novembri zas do Moskvy ohľadom usporiadania
povojnových pomerov v republike. Po vojne taktiež vykonáva funkciu
podpredsedu SNR, stáva sa povereníkom pre školstvo a osvetu, je
spoluorganizátorom budovania socialistického školstva, vedy a osvety. V
máji 1950 ho však odvolali zo všetkých funkcií, k čomu sa v roku 1951
pridáva obvinenie z tzv. „buržoázneho nacionalizmu“ a v roku 1954 je
odsúdený na 10 rokov väzenia, ale už v roku 1955 je prepustený na
slobodu. V roku 1963 je rehabilitovaný a vracia sa do Bratislavy. Opäť
sa vracia do politického a kultúrneho diania, v roku 1968 sa stal
predsedom Matice slovenskej, neskôr iba jej čestným predsedom. V roku
1970 odchádza z politiky, šesť rokov na to zomrel v Bratislave.
Z jeho
tvorby: Poézia:
1927 Nedeľa
1932 Romboid
1935 Otvorené okná
1939 Svätý za dedinou
1948 Pašovanou ceruzkou
1963 Vila Tereza
1963 Do mesta 30 min.
1964 Stamodtiaľ a iné
1964 Nezbadaný svet
1967 Dom, kde žijem
Publicistika:
1933 Marx a slovenský národ
1947 Dva roky slobodnej školy
1950 T.G. Masaryk
1969 Znejúce ozveny
1969 Čestná povinnosť
1970 Manifesty a protesty
1970 Slávnosť istoty
1971 O Hviezdoslavovi
1971 O literatúre
1972 Zväzky a záväzky
1993 Splátka veľkého dlhu |
