Vhodný prístup k tejto otázke je pýtať sa, čo NIE je zámerom USA. Poznáme zopár dobrých spôsobov, ako to zistiť. Jedným z nich je čítať odbornú literatúru o medzinárodných vzťahoch. Dosť bežne vysvetľuje politiku tak, že hovorí, čo politika nie je. Je to zaujímavá téma, nebudem ju však rozvíjať.

 

Iná, práve teraz celkom náležitá metóda, je počúvať politických lídrov a komentátorov. Hovoria, že dôvody pre vojenský zásah sú humanitárne. To samo osebe nenesie žiadnu informáciu: prakticky každé uchýlenie sa k použitiu sily sa ospravedlňuje touto terminológiou. Robia to aj tie najodpornejšie monštrá, ktoré môžu dokonca aj samé seba presvedčiť o pravdivosti vlastných slov, čo však nie je podstatné. Hitler mohol napríklad veriť, že zaberá časti Československa, aby ukončil etnický konflikt a priniesol jeho obyvateľom výhody rozvinutej civilizácie, a že napadol Poľsko, aby ukončil „divoký teror" Poliakov. Japonskí fašisti vyvádzajúci v Číne možno verili, že nezištne vytvárajú „raj na Zemi" a chránia trpiace obyvateľstvo pred „čínskymi banditami". Dokonca aj Obama mohol veriť tomu, čo 28. marca povedal vo svojom prezidentskom prejave o humanitárnych dôvodoch intervencie v Líbyi. To isté platí o komentátoroch.

 

Poznáme však veľmi jednoduchý test, podľa ktorého zistíme, či môžeme vyhlásenia o vznešených zámeroch brať vážne: vyzývajú autori k humanitárnej intervencii a „zodpovednosti chrániť", aby obránili obete vlastných zločinov, alebo obete zločinov svojich klientov? Žiadal napríklad Obama v roku 2006 bezletovú zónu počas vražednej a ničivej invázie Izraela podporovanej Spojenými štátmi americkými do Libanonu, ktorá nemala žiadnu dôveryhodnú zámienku? Alebo sa skôr počas volebnej kampane hrdo vychvaľoval, že sa spoločne s inými zasadzoval za rezolúciu senátu USA, ktorá podporovala inváziu a volala po potrestaní Iránu a Sýrie za to, že jej bránia? Tu sa končí každá diskusia. V skutočnosti sa pri tomto jednoduchom a primeranom teste fakticky všetka literatúra (všetko povedané a napísané) o humanitárnych intervenciách a práve na ochranu rozplýva.

 

O tom aké SÚ ozajstné dôvody intervencií sa naopak diskutuje len výnimočne, a aby ich človek objavil, musí sa v súvislosti s akýmkoľvek štátom pozrieť do dokumentov a historických záznamov.

Aké sú teda zámery USA? Dôkazy podľa mňa vo všeobecnosti odhaľujú, že sa od plánovacích štúdií prevádzaných na vysokej úrovni počas druhej svetovej vojny príliš nezmenili. Vojnoví plánovači si boli istí, že sa USA po vojne ocitnú v pozícii, v ktorej budú mať drvivú prevahu. Žiadali vytvorenie sféry vplyvu, v ktorej by Spojené štáty americké „pomocou vojenskej a ekonomickej prevahy" udržiavali „nespochybniteľnú moc" a „obmedzili akýkoľvek výkon suverenity" štátom, ktoré by sa mohli pliesť do ich globálnych plánov. Sféra vplyvu mala zahŕňať západnú hemisféru, Ďaleký východ, britské impérium (kontrolujúce energetické zásoby na Blízkom východe) a čo najväčšiu časť Eurázie, prinajmenšom jej priemyselné a obchodné centrum v západnej Európe. Podľa precízneho hodnotenia (oprávnene) rešpektovaného britského historika diplomacie Geoffreyho Warnera je z listinných záznamov celkom jasné, že „prezident Roosevelt sa snažil o hegemóniu USA v povojnovom svete". A čo je dôležitejšie, podľa odtajnených dokumentov z rokov po vojne a pozorovania skutočnosti sa dôkladné vojnové plány čoskoro zrealizovali. Okolnosti sa samozrejme zmenili a taktika podľa toho prispôsobila, základné princípy sú však podnes tie isté.

 

Na Blízkom východe – čo je Eisenhowerovými slovami „strategicky najdôležitejšia oblasť na svete" – boli a zostávajú najdôležitejším záujmom jedinečné energetické zásoby. Vplyvný liberálny poradca A. A. Berle si veľmi skoro povšimol, že ich ovládnutie by prinášalo „skutočnú kontrolu nad svetom". Tieto záujmy len zriedka nestoja v pozadí udalostí týkajúcich sa tohto regiónu.

 

Keď sa napríklad už viac nedal skrývať rozsah porážky USA v Iraku, peknú rétoriku nahradili poctivé vyhlásenia o politických cieľoch. V novembri roku 2007 zverejnil Biely dom Vyhlásenie o zásadách, v ktorom sa tvrdí, že Irak musí vojenským silám USA udeliť neobmedzený prístup a uprednostňovať severoamerických investorov. Dva mesiace nato prezident informoval Kongres, že bude ignorovať legislatívu, ktorá by mohla obmedziť trvalé nasadenie armády USA v Iraku alebo „kontrolu USA nad ropnými zásobami Iraku". Týchto požiadaviek sa museli Spojené štáty americké čeliac irackému odporu krátko nato zrieknuť, tak ako sa museli zrieknuť skorších cieľov.

 

I keď nie je kontrola nad ropou jediným faktorom ovplyvňujúcim blízkovýchodnú politiku, poskytuje nám aj dnes celkom dobrý návod. Spoľahlivý diktátor môže v krajine bohatej na ropu vládnuť prakticky slobodne. V uplynulých týždňoch napríklad diktatúra v Saudskej Arábii použila značnú silu, aby zabránila akýmkoľvek náznakom protestov. To isté sa stalo v Kuvajte, kde malé demonštrácie okamžite rozdrvili. A v Bahrajne, kde intervenovali armády pod vedením Saudskej Arábie, aby ochránili panovníka zo sunitskej menšiny pred reformnými požiadavkami utláčaného šítskeho obyvateľstva. Vládne sily nielen že rozprášili stanové mestečko na Perlovom námestí – bahrajnskom námestí Tahrír – ale zbúrali aj perlovú sochu, ktorá bola bahrajnským symbolom a demonštranti si ju privlastnili. Bahrajnský prípad je obzvlášť citlivý, pretože v krajine má základňu Piata flotila USA, jednoznačne najmocnejšia vojenská sila v oblasti a východ Saudskej Arábie, ktorý je hneď za hrádzou, je tiež prevažne šítsky a nachádza sa tam väčšina ropných zásob kráľovstva. Zvláštny stret geografie a dejín spôsobil, že najväčšie svetové koncentrácie uhľovodíka obklopujú sever Perzského zálivu v prevažne šítskych oblastiach. Možnosť, že vznikne tichá dohoda medzi šítmi bola veľmi dlho nočnou morou plánovačov.

 

V štátoch, ktorým chýbajú veľké zásoby uhľovodíka, sa taktika rôzni. Keď má preferovaný diktátor problémy, spravidla sa dodržiava obvyklý hrací plán: čo najdlhšie ho podporovať, a keď to nejde, vydávať zvučné vyhlásenia o láske k demokracii a ľudským právam a potom sa pokúsiť zachrániť z režimu čo najviac.

 

Scenár je až otravne známy: Marcos, Duvalier, Chun, Ceauşescu, Mobutu, Suharto a mnohí ďalší. Teraz sa použil v Tunisku a Egypte. Sýria je tvrdý oriešok a nie je tu žiadna jasná alternatíva k miestnej diktatúre, ktorá by podporila ciele Spojených štátov amerických. Jemen je močarisko, v ktorom by priama intervencia zrejme spôsobila Washingtonu ešte väčšie problémy. Takže v týchto prípadoch dokáže štátne násilie vylúdiť len úctivé vyhlásenia.

 

Líbya je iný prípad. Má veľké zásoby ropy a hoci USA a Veľká Británia až donedávna často jej krutého diktátora významne podporovali, nie je spoľahlivý. Dali by prednosť poslušnejšiemu klientovi. Ohromné územie Líbye je navyše z väčšej časti nepreskúmané a odborníci na ropu veria, že môže mať mnoho nevyužitých zásob, ktoré by spoľahlivejšia vláda mohla uvoľniť pre západné ťažobné spoločnosti.

 

Keď sa začalo nenásilné povstanie, Kaddáfí ho násilne potlačil. Vypukla rebélia, ktorá oslobodila druhé najväčšie mesto Líbye Bengází a zdalo sa, že sa pohne smerom ku Kaddáfího pevnosti na západe. Jeho armáda však zvrátila priebeh konfliktu a dostala sa k bránam Bengází. V Bengází sa pravdepodobne schyľovalo k masakru a ako povedal Obamov poradca pre Blízky východ Dennis Ross, „každý by nám zaň dával vinu". Bolo to neprijateľné, rovnako ako by bolo neprijateľné Kaddáfího vojenské víťazstvo, ktoré by rozšírilo jeho moc a nezávislosť. Nato sa USA pridali k rezolúcii číslo 1973 Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN), ktorá žiadala, aby Francúzsko, Veľká Británia a Spojené štáty americké zriadili bezletovú zónu a predpokladala, že sa USA presunú do úlohy podporovateľa.

 

Nikto sa nesnažil stanoviť obmedzenia pre kroky potrebné k ustanoveniu bezletovej zóny, ani o to, aby neprekročili širší mandát rezolúcie číslo 1973.

 

Triumvirát ihneď interpretoval rezolúciu ako súhlas s priamym zapojením sa do konfliktu na strane rebelov. Kaddáfího armáde silou vnútili prímerie, rebelom však nie. Naopak, pri postupe na západ sa im dostalo vojenskej podpory, čoskoro ovládli významné zdroje líbyjskej ropnej produkcie a boli pripravení pokračovať.

 

Bezostyšné prehliadanie rezolúcie OSN číslo 1973 od začiatku spôsobovalo isté ťažkosti tlači, keďže bolo príliš nápadné a nedalo sa ignorovať. Karim Fahim a David Kirkpatrick sa napríklad 29. marca v New York Times divili „ako môžu spojenci ospravedlňovať letecké útoky na sily plukovníka Kaddáfího v okolí [centra jeho kmeňa] Syrty, keď sa zdá, že sa v meste tešia širokej podpore a pre civilné obyvateľstvo nepredstavujú žiadnu hrozbu". Ďalšou technickou obštrukciou je, že rezolúcia číslo 1973 „požaduje embargo na obchod so zbraňami, ktoré sa vzťahuje na celé územie Líbye, čo znamená, že akékoľvek dodávky zbraní opozícii zo zahraničia by museli byť utajené" (inak však nie sú problematické).

 

Niektorí ľudia tvrdia, že ropa nemôže byť dôvod, pretože západné spoločnosti mali za Kaddáfího zabezpečený prístup ku koristi. Nesprávne chápu záujmy Spojených štátov amerických. To isté by sa dalo povedať o Iraku za Saddáma, alebo dlhé roky o Iráne a Kube ešte aj dnes. Washington sa snaží o to, čo ohlásil Bush: o kontrolu alebo aspoň o spoľahlivých partnerov. Interné dokumenty USA a Veľkej Británie prízvukujú, že „vírus nacionalizmu" predstavuje najväčšie obavy, a to nielen na Blízkom východe, ale všade. Nacionalistické režimy by sa mohli pokúšať o nelegitímny výkon suverenity a prestúpiť zásady uplatňované vo sfére vplyvu. A, ako sa zvykol vyhrážať Násir, mohli by sa snažiť presmerovať zdroje na uspokojenie potrieb obyvateľstva.

 

Stojí za to spomenúť, že tri tradičné imperiálne mocnosti – Francúzsko, Veľká Británia a USA – sú pri uskutočňovaní týchto operácií takmer izolované. Dva veľké štáty v oblasti, Turecko a Egypt, by asi mohli zaviesť bezletovú zónu, no ponúkajú nanajvýš vlažnú podporu pre vojenskú akciu triumvirátu. Diktatúry v okolí Perzského zálivu by rady videli, ako nevyspytateľný líbyjský diktátor zmizne, no hoci sú preplnené pokročilou vojenskou technikou (pritekajúcou z Veľkej Británie a Spojených štátov amerických, aby sa recyklovali petrodoláre a zabezpečila poslušnosť), nemajú záujem ponúknuť viac, než len symbolickú účasť (Katar).

 

I keď Afrika podporuje rezolúciu BR OSN číslo 1973, v celku sa, až na spojenca USA Rwandu, stavia proti spôsobu, akým ju triumvirát okamžite interpretoval. V niektorých prípadoch veľmi dôrazne. Prehľad postojov jednotlivých štátov sa dá nájsť v texte Charlesa Onyanga-Obba v kenskom denníku East African (http://allafrica.com/stories/201103280142.html).

 

Za hranicami regiónu je podpora malá. Brazília podobne ako Čína a Rusko sa pri schvaľovaní rezolúcie číslo 1973 zdržala hlasovania a namiesto toho žiadala úplné prímerie a dialóg. India sa tiež zdržala hlasovania s odôvodnením, že navrhované opatrenia zrejme „zhoršia už aj tak ťažkú situáciu obyvateľov Líbye" a rovnako požadovala, aby sa namiesto použitia sily radšej podnikli politické kroky. Hlasovania sa zdržalo aj Nemecko.

 

Taliansko sa tiež zdráhalo. Sčasti podľa všetkého preto, že je vo veľkej miere závislé na zmluvách o dodávkach ropy uzavretých s Kaddáfím. A môžeme si pripomenúť, že prvú genocídu po prvej svetovej vojne uskutočnilo Taliansko práve vo východnej Líbyi, ktorá je teraz oslobodená a asi si uchováva nejaké spomienky.

 

Uvažujme o dvoch prípadoch: (1) intervencia OSN a (2) intervencia bez súhlasu OSN. Pokiaľ neveríme tomu, že štáty sú vo forme, v akej sa v modernom svete (obvykle za pomoci extrémneho násilia) etablovali, nedotknuteľné a majú práva prevažujúce všetky ďalšie predstaviteľné kritériá, potom je v oboch prípadoch odpoveď rovnaká: Áno (prinajmenšom v zásade áno). Diskutovať o spomínanej viere mi nepríde zmysluplné, preto sa ňou nebudem zaoberať.

Pokiaľ hovoríme o prvom prípade, Charta OSN a neskoršie rezolúcie poskytujú Bezpečnostnej rade OSN značný priestor pre intervenciu a napríklad v Juhoafrickej republike sa uskutočnila. Neznamená to samozrejme, že „odporca intervencionizmu, ktorý verí v sebaurčenie" by mal s každým rozhodnutím BR OSN súhlasiť. Pri posudzovaní jednotlivých prípadov vstupujú do hry ďalšie faktory, ale znova platí, že ak súčasným štátom nepripisujeme status prakticky posvätnej entity, princíp je rovnaký.

 

Čo sa týka druhého prípadu – toho, ktorý vyvstáva v súvislosti s interpretáciou rezolúcie OSN číslo 1973 triumvirátom a s mnohými ďalšími príkladmi – odpoveď je znova áno, prinajmenšom v zásade, ak globálny systém štátov vo forme, v akej ho zaviedla Charta OSN a ďalšie zmluvy, nepovažujeme za nedotknuteľný.

 

Aby bolo možné ospravedlniť násilnú intervenciu alebo akékoľvek použitie sily, vždy je samozrejme nutné prijať veľmi ťažké bremeno dokazovania. Bremeno je veľmi ťažké v druhom prípade, pri porušení Charty OSN, prinajmenšom pre štáty, ktoré prehlasujú, že dodržiavajú zákony. Mali by sme však pamätať na to, že globálny hegemón tento prístup odmieta a sám sa vyňal z pôsobnosti Charty OSN a Organizácie amerických štátov a ďalších medzinárodných dohôd. Keď Washington pri založení Medzinárodného súdneho dvora (čo bola iniciatíva USA) v roku 1946 prijímal jeho jurisdikciu, vyňal sa z možnosti byť obvinený z porušenia medzinárodných dohôd a neskôr s podobnými výhradami ratifikoval Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy – zo všetkých stanovísk presadzovaných medzinárodnými tribunálmi, keďže ich procedúry vyžadujú priatie jurisdikcie. USA obvykle k medzinárodným dohodám, ktoré ratifikujú, pripoja zásadné výhrady, čím sa účinne vyjmú z ich pôsobnosti.

 

Dá sa bremeno dokazovania uniesť? Abstraktné diskusie nemajú veľký zmysel, ale poznáme zopár skutočných prípadov, ktoré by mohli spĺňať kritériá. V období po druhej svetovej vojne došlo v dvoch prípadoch k použitiu sily, ktoré by sme legitímne mohli podporiť, hoci neboli označené ako humanitárna intervencia: Invázia Indie do východného Pakistanu v roku 1971 a invázia Vietnamu do Kambodže v decembri roku 1978. V oboch prípadoch sa podarilo zastaviť ohromné zverstvá. Tieto príklady ale nezapadajú do západného kánonu „humanitárnych intervencií", pretože doplácajú na argument nesprávneho činiteľa: neviedol ich Západ. Spojené štáty americké sa proti nim navyše nekompromisne postavili a tvrdo potrestali darebákov, ktorí ukončili masakre v dnešnom Bangladéši a vyhnali Pol Pota z Kambodže práve vtedy, keď jeho zverstvá dosahovali vrchol. Vietnam nielenže tvrdo odsúdili, ale potrestali ho aj čínskou inváziou podporovanou USA a vojenskou a diplomatickou podporou USA a Veľkej Británie pre Červených Kmérov, ktorí na Kambodžu útočili zo základní v Thajsku.

 

V týchto prípadoch mohli byť kritériá náročného dokazovania splnené, premýšľať o ďalších však nie je ľahké. V prípade intervencie triumvirátu imperiálnych mocností, ktoré práve v Líbyi porušujú rezolúciu OSN číslo 1973, je bremeno dokazovania vzhľadom k ich desivým historickým záznamom obzvlášť ťažké. A predsa by bolo príliš odvážne tvrdiť, že kritériám v zásade nikdy nemôžu dostáť – ak samozrejme nepovažujeme národné štáty v ich súčasnej podobe v podstate za posvätné. Snaha zabrániť pravdepodobnému masakru v Bengází nie je bezvýznamná, nech už si o jej dôvodoch myslíme čokoľvek.

 

Môže sa človek, ktorý sa snaží o to, aby disidenti v nejakej krajine neboli zmasakrovaní a mohli sa tak aj naďalej snažiť o sebaurčenie, vôbec niekedy legitímne stavať proti intervencii s cieľom takémuto masakru zabrániť, nech sú jej ďalšie zámery akékoľvek?

 

Aj keď v záujme diskusie pripustíme, že cieľ intervencie je úprimný, neviem, ako na tejto úrovni abstrakcie v zhode s jednoduchým kritériom, ktoré som spomínal na začiatku, odpovedať na otázku. Záleží na okolnostiach. Proti intervencii sa napríklad môžete postaviť, ak je pravdepodobné, že povedie k omnoho horšiemu masakru. Predstavte si napríklad, že by sa vedúci predstavitelia USA úprimne a čestne snažili zabrániť krviprelievaniu v roku 1956 v Maďarsku tým, že by bombardovali Moskvu. Alebo, že by Kremeľ úprimne a čestne zamýšľal v osemdesiatych rokoch zabrániť vraždeniu v Salvadore tým, že by bombardoval Spojené štáty americké. Vzhľadom k predvídateľným dôsledkom budeme všetci súhlasiť, že tieto (nemysliteľné) kroky by sme mohli legitímne odmietnuť.

 

Mnohí ľudia vidia analógiu medzi zásahom v roku 1999 v Kosove a prebiehajúcou intervenciou v Líbyi. Môžete povedať najprv niečo o dôležitých zhodách a potom o najväčších rozdieloch?

 

Mnohí ľudia naozaj vidia takúto analógiu. Je to hold neuveriteľnej moci západného systému propagandy. Pozadie intervencie v Kosove je náhodou neobvykle dobre zdokumentované. Medzi záznamami nájdeme dve podrobné zbierky ministerstva zahraničných vecí USA, rozsiahle správy priamo z miesta od (západných) pozorovateľov z Verifikačnej misie OBSE v Kosove, bohaté zdroje NATO a OSN, z britského parlamentného vyšetrovania a mnohé ďalšie. Správy a štúdie sa vo veľkej miere zhodujú na faktoch.

 

V krátkosti môžeme povedať, že v mesiacoch predchádzajúcich bombardovaniu sa v oblasti nič podstatné nezmenilo. Zverstvá páchali aj srbské jednotky, aj Kosovská oslobodzovacia armáda (KOA), ktorá väčšinou útočila zo susedného Albánska – v rozhodujúcom období predovšetkým KOA, aspoň podľa vysokých britských úradníkov (Veľká Británia bola medzi členmi aliancie najväčším jastrabom). Najväčšie zverstvá neboli príčinou bombardovania Srbska vojskami NATO, boli skôr jeho dôsledkom, a to plne očakávaným. Veliteľ NATO generál Wesley Clark niekoľko týždňov pred bombardovaním informoval Biely dom, že by vyvolalo surovú odpoveď srbskej armády na zemi a keď sa bombardovanie začalo, povedal novinárom, že takáto odpoveď „sa dala očakávať".

 

OSN zaregistrovala prvých utečencov až potom, čo bombardovanie začalo. Obvinenie Miloševića počas bombardovania, založené prevažne na spravodajských informáciách, sa obmedzovalo na zločiny spáchané po jeho začatí. Až na jednu výnimku, o ktorej vieme, že ju lídri USA a Veľkej Británie, v tom istom čase aktívne podporujúci ešte horšie zločiny, nemohli brať vážne. Okrem toho bol dobrý dôvod veriť, že sa mohlo dosiahnuť diplomatické riešenie: v skutočnosti bola rezolúcia OSN schválená po 78 dňoch bombardovania z veľkej časti kompromisom medzi postojmi Srbska a NATO z jeho začiatku.

 

Všetko, vrátane dokonalých západných zdrojov, som to do určitej miery zhodnotil vo svojej knihe Ďalšia generácia stanovuje hranice (A New Generation Draws the Line). Odvtedy sa objavili dosvedčujúce informácie. A tak Diana Johnstone prináša správu o liste Dietmara Hartwiga z 26. októbra 2007 adresovanom nemeckej premiérke Angele Merkelovej. Hartwig viedol európsku misiu v Kosove až do jej stiahnutia 20. marca, keď bolo ohlásené bombardovanie a bola to pozícia, v ktorej dobre vedel, čo sa dialo. Napísal:

 

„Ani jedna správa z obdobia od konca novembra 1998 do evakuácie v predvečer vojny nespomínala, že by Srbi spáchali nejaké veľké alebo plánovité zločiny na Albáncoch. Nestal sa ani žiaden prípad odkazujúci na genocídu alebo genocíde podobné incidenty či zločiny. Práve naopak, vo svojich správach som opakovane informoval, že keď uvážime stále častejšie útoky KOA na Srbskú exekutívu, ich vynucovanie práva ukazovalo pozoruhodnú zdržanlivosť a disciplínu. Jasným a často citovaným cieľom srbskej administratívy bolo do písmena dodržiavať dohodu Milošević-Holbrooke [z októbra 1998], aby sa neposkytol medzinárodnej komunite dôvod na intervenciu... Medzi tým, o čom misie v Kosove prinášali správy vlastným vládam a hlavným mestám a tým, o čom vlády následne informovali médiá a verejnosť, bol veľký „rozdiel vo vnímaní". Tento rozdiel sa dá chápať len ako vklad do dlhodobej prípravy na vojnu proti Juhoslávii. Pokým som neopustil Kosovo, nikdy sa nestalo to, čo tvrdili médiá a nemenej intenzívne aj politici. Do 20. marca 1999 teda nebol žiaden dôvod pre vojenskú intervenciu, ktorá preukazuje nelegitímnosť opatrení neskôr uskutočnených medzinárodnou komunitou. Kolektívny postup členských štátov Európskej únie (EÚ) pred vojnou a po jej vypuknutí vyvoláva vážne znepokojenie, pretože zabil pravdu a EÚ prišla o hodnovernosť."

 

História nie je kvantová fyzika a vždy v nej zostáva rozsiahly priestor pre pochybnosti. No len výnimočne sa stáva, že sú závery tak pevne podložené ako v tomto prípade. To, že je to úplne irelevantné, veľa odhaľuje. Prevláda doktrína, že NATO intervenovalo, aby zastavilo etnické čistky – hoci obhajcovia bombardovania, ktorí čeliac bohatým faktickým dôkazom dokážu aspoň prikývnuť, ospravedlňujú svoju podporu tvrdením, že bombardovanie bolo nevyhnutné, aby sa predišlo potenciálnym zverstvám: preto musíme konať, aby sme spôsobili veľké zverstvá zabraňujúce tým, ktoré by sa mohli udiať, keď nebudeme bombardovať. A poznáme ešte šokujúcejšie odôvodnenia.

 

Dôvody tejto faktickej jednomyseľnosti a vášne sú celkom zjavné. Bombardovanie začalo po skutočných orgiách sebazbožňovania a úcty k moci, ktoré by mohli urobiť dojem aj na Il-song Kima (tradične nesprávne Kim Ir-sen, pozn. prekl.). Už som to hodnotil na inom mieste a nemali by sme umožniť, aby táto pozoruhodná chvíľa intelektuálnych dejín upadla do zabudnutia, do ktorého je odoslaná. Po tomto predstavení jednoducho muselo prísť nádherné rozuzlenie. Ušľachtilá intervencia do Kosova ho poskytla a fikciu je nevyhnutné horlivo chrániť.

 

Vrátim sa k otázke: medzi vypočítavým obrazom Kosova a Líbye je analógia. Obe intervencie sú v zbeletrizovanej verzii poháňané vznešeným zámerom. Neprijateľný skutočný svet ukazuje skôr iné analógie.

 

Mnoho ľudí vidí analógiu aj medzi pokračujúcou intervenciou v Iraku a intervenciou v Líbyi. Môžete v tomto prípade rovnako popísať podobnosti a rozdiely?

 

Okrem toho, že sú do oboch zapojené dva rovnaké štáty, medzi nimi žiadnu významnú analógiu nevidím. V prípade Iraku bolo cieľom to, čo sa nakoniec otvorene priznalo. V prípade Líbye je minimálne v jednom ohľade zámer asi podobný: viera, že spoľahlivý klientský režim bude spoľahlivo podporovať západné ciele a poskytne západným investorom privilegovaný prístup k veľkému ropnému bohatstvu Líbye, ktoré, ako som už poznamenal, môže byť omnoho väčšie, než je dnes potvrdené.

 

Čo očakávate, že v najbližších týždňoch uvidíme v Líbyi a aké by podľa vás mali byť v tomto kontexte ciele severoamerického antiintervecionistického a protivojnového hnutia vzhľadom k politike USA?

 

Nič samozrejme nie je isté, ale v tejto chvíli (29. marca) je pravdepodobné, že sa Líbya buď rozpadne na východnú časť s veľkými zásobami ropy, ktorá bude silno závislá na západných imperiálnych mocnostiach a na zbedačený západ pod kontrolou surového tyrana s upadajúcim postavením, alebo zvíťazia sily podporované Západom. Triumvirát podľa všetkého dúfa, že v oboch prípadoch bude na tomto území menej problémový a závislejší režim. Pravdepodobný výsledok podľa mňa celkom presne popísal 28. marca arabský denník al-Quds al-Arabi vydávaný v Londýne. I keď uznáva neistotu predpovede, očakáva, že po intervencii budú v Líbyi „dva štáty – na ropu bohatý východ pod kontrolou rebelov a chudobou postihnutý západ pod vedením Kaddáfího... Keďže ropné vrty sa podarilo obsadiť, pred našimi očami sa môže objaviť nový líbyjský ropný emirát, ktorý je riedko osídlený, je pod ochranou Západu a veľmi sa podobá na emiráty v okolí Perzského zálivu". Alebo sa môže stať, že rebeli s podporou Západu budú pokračovať až do konca, aby odstránili diktátora.

 

Bojovníci za mier, spravodlivosť, slobodu a demokraciu by sa mali pokúsiť nájsť spôsob, ako poskytnúť podporu a pomoc obyvateľom Líbye, ktorí chcú formovať vlastnú budúcnosť bez obmedzení vynucovaných vonkajšími silami. Môžeme mať svoje predstavy o smere, ktorým by sa mali vydať, ich budúcnosť by však mala byť v ich rukách.

 

Preložil Peter Vittek