Napadli ma obludy...

Príjemný rozhovor s priateľmi naruší úder do chrbta. Padám do trávy. Ako bábka zo slamy. Myseľ je zmätená a pri pohľade na asi 10 člennú bojovne naladenú partiu začína čas plynúť nespravodlivo pomaly. Čo je po tom, že ste vonku s túžbou sa zabaviť. Čo je po tom, že snažíte s ľuďmi vychádzať za dobre. Pre zviera s kožou človeka ste korisť, ďaľšia trofej, ktorou sa môže chváliť pred tlupou. Niečo podobné sa mi stalo prvý krát. A nemôžem si byť už nikdy istí, či to bolo naposledy. Viem len, že nech sa mi stane čokoľvek, budem sa snažiť nemyslieť na pomstu. A dokázať sebe aj svetu, že všetko, túžba, nenávisť aj odpor sa dá vyjadriť aj inak ako ďaľším násilím (ak nejde skutočne o holý život). Dovoľte mi preto predstaviť vám svoj spôsob, ako sa vyrovnať s negatívnym zážitkom...

Po polnoci kráčal som si
do centra z Obludy*
keď ma zrazu od chrbta
chrapúni napadli

V rytme pästí kričali
„fašista, boľševik“
asi v tom nemali jasno
doma starý známy zvyk


Odsudzovať bez otázky
v kuklách napádať
pýtam sa či osud slušných
dávno daný je
nechať sa udierať?

Napadli ma
prvý raz v živote
žijem
ale daňou je túžba po pomste

Zmocnil sa ma pocit
doteraz nepoznaný
srdce zápasí s inštinktom
prosí ma: „Neskonči ako oni!“

Dex