O tom blahobyte vo "farskej republike"

Medzi pohrobkov klérofašistického režimu z rokov 1939 – 1945 sa už pred časom zaradil aj arcibiskup J. Sokol. Ukazujú to jeho vystúpenia aj vo vzťahu k verejnosti. Najnovšie sú to vyhlásenia, ktoré uzreli svetlo sveta počas relácie, vysielanej TV TA3, začiatkom januára tohto roku. Moderátorka bola zvedavá, aký má názor na úsilia, zamerané na získanie pozície svätca pre „prezidenta a vodcu“ Jozefa Tisu.

Odpoveď arcibiskupa mala dve roviny. Po prvé, to bola nie len obhajoba, ale aj vychvaľovanie hlavy klérofašistického štátu, existujúceho vo vojnových rokoch. Po druhé, išlo o glorifikáciu tohto štátu v kontexte s vtedajšou hospodárskou situáciou. Podľa arcibiskupa bol vtedy na Slovensku blahobyt. A to, ako osobitne pridupľoval, v čase vojny. Všimnite si práve otázku tohto, arcibiskupom hlásaného blahobytu. Úvodom však treba zdôrazniť, že arcibiskup sa tak dostal na klzkú pôdu. Lebo hovoril o blahobyte akosi všeobecne. Hovoriť o kapitalistickom štáte ako nositeľovi všeobecného blahobytu, teda pre všetkých jeho občanov, je nehorázny nezmysel.
Slovenská vojnová republika bola jednoznačne kapitalistickým štátom, pri čom tento svoju úlohu strážneho psa všetkých skupín buržoázie plnil prostredníctvom fašistických metód. Tak mohli bez veľkých obáv žiť priemyselníci, finančníci, veľkostatkári, veľkoobchodníci z čias pred Mníchovom, ako aj novozbohatlíci, ktorí arizovali židovské podniky rôzneho druhu. Pri tom buržoázia ako celok prostriedky pre svoje „nadštandartné“ žitie v nemalej miere nadobúdala profitovaním na zapojení Slovenskej ekonomiky do služieb Nemeckého finančného kapitálu a hitlerovskej mašinérie. Spoločnosť na Slovensku bola triedne rozvrstvená. To uznávali aj ľudáci. Postavenie tried /a medzitried/ bolo ekonomicky rozdielne. Takto buržoázia získavala naozaj dosť prostriedkov aj pre prepychový život, kým robotníci a viaceré skupiny iných námezdných pracovníkov doslova živorili. Dôkazov o tom je veľké množstvo. Všimnime si postavenie pracujúcich más na základe Snemu Slovenskej republiky, ktorých autencitu nemôže poprieť ani najzarytejší apologeta čias, keď na Slovensku neobmedzene bašovali ľudáci pod vodcovstvom Jozefa Tisu. A teraz konkrétne.
V decembri 1940 sa prerokúval vládny návrh finančného zákona, ktorý smeroval k stanoveniu štátneho rozpočtu na rok 1941. Spravodaj rozpočtového výboru poslanec Ján Liška, týkajúc sa štátnych zamestnancov uviedol : „Ďalšou pálčivou otázkou sú sociálne pomery našich štátnych zamestnancov, ich postavenie je kritické najmä v nižších kategóriách, keďže ceny životných potrieb stúpli v tak citeľnej miere, že platy zamestnancov, obzvlášť v nižších kategóriách, sotva postačujú pokryť výdavky i skromnej životnej úrovne.“ Ten istý poslanec konštatoval, že aj postavenie roľníctva je ťaživé, lebo ceny vstupov sa zvyšovali a roľníci museli svoje poľnohospodárske produkty realizovať za nízke ceny. Vo svojom prejave poslanec Ján Liška obrátil pozornosť aj na živnostníkov – remeselníkov a drobných obchodníkov, ktorí mali ťažkosti s udržaním podnikov v chode a so zabezpečením výživy svojich rodín.
Poslanci snemu viac krát hovorili o robotníckej otázke. Poslanec Horniš v rozprave upozornil, že robotníci ťažko zápasia so životom... keď je veľký nesúlad medzi ich mzdami a cenovou hladinou. Koncom októbra 1940 bolo na porade prerokovanie návrhu zákona o určovaní miezd a pracovných podmienok. V rozprave poslanec František Jankovič uviedol, že robotníci sú na tom „najbiednejšie“ spomedzi všetkých spoločenských skupín. A to aj v porovnaní so štátnymi a verejnými zamestnancami. Charakteristickým bol prejav poslanca Čavojského, keď okrem iného musel priznať, že „väčšina slovenských robotníkov žije, ako sa hovorí, len z ruky do úst“. Tento pohľad podopieral viacerými faktami. Poslanec Jankovič venoval svoj prejav konkrétne aj baníkom, ktorí pracovali v štátnych baniach a hutiach. Bolo ich 2 139, z nich 1 027 pracovali v Banskej Štiavnici. O ich položení uviedol : „Naši baníci konajú tú najťažsiu prácu, pri čom ich odmena je skutočne malá. Veď priemer ich ich čistého mesačného zárobku je okolo 450 – 550 Ks, z ktorých musia žiť mnohokrát aj osemčlenné rodiny, ktoré si zaobstarávajú všetko – čo na nôž, to za groš.“
Okolnosti za akých robotníci žili plasticky vylíčil poslanec Čavojský, keď povedal : „Vážení páni! Tak viem, že v bývalej republike /ČSR/ štát vynakladal na jedného vojenského koňa denne asi 15 korún. Myslím, že toto nebude lacnejšie aj teraz v našej republike... A teraz trochu porovnávajme. Podľa mnou uvedenej mzdovej štatistiky nemá ani polovica robotníkov na Slovensku taký priemerný denný zárobok, koľko stojí denne vydržiavanie jedného vojenského koňa. A ten kôň nepotrebuje ani ošatenie, ani obuv. Naproti tomu ľudia nie len, že potrebujú okrem stravy a bývania aj šaty a obuv, a majú aj svoje kultúrne potreby, ale zo svojich zárobkov musia živiť ešte aj niekoľkočlenné rodiny.“
Zaujímavé boli úsudky poslanca Jána Moru, vyrieknuté dňa 13. marca pri prerokúvaní návrhu zákona o civilných inžinieroch. Možno boli trochu odťažité od danej problematiky, ale sú tiež lapidárne. Konštatoval, že neexistuje vierohodná štatistika, na základe ktorej by bolo možné určiť akú mzdu potrebuje robotník, aby mohol vzhľadom na existujúce ceny vtedy vyžiť. Opieral sa teda o neúplné poznatky podľa ktorých zamestnanci vôbec aj popri vlastnej produkcii základných potravín, potrebovali 1 060 Ks mesačne. Ale 75% robotníkov – ako konkretizoval – zarábalo mesačne menej ako 800 Ks. Výstižne sa vyjadril o poľnohospodárskych robotníkoch, keď povedal „je nesporné, že najbiednejšou zložkou nášho národa sú poľnohospodárski robotníci. Priemerný denný príjem deputátnika za prácu od svitu do tmy nerobí ani 14 korún. Pred pár dňami bolo rozhodnuté, že deputátnici majú dostať jeden pár čižiem, dvoje podrážky a mesačné zvýšenie mzdy o 10 korún. Toto zvýšenie bude dostačovať asi na pokrytie zvýšenej ceny cigariet a fajkového tabaku. Deputátnik dostane na útechu čižmy a podrážky. Len mu nebude vedieť nikto odpovedať na otázku, z čoho sa má sám zaobliecť a zaobuť svoju ženu a deti.
V dokumentoch Snemu Slovenskej republiky sa možno dozvedieť, že robotníci mali len osem dennú dovolenku v roku a baníci dvanásť dennú. Pri tom v hitlerovskom Nemecku to vtedy bolo 21 dní v roku.
Na základe tohto možno urobiť jednoznačný záver, že na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 neexistoval „všeobecný blahobyt“. Mala ho buržoázia a v takej či onakej miere medzitriedy, ktoré sa k nej prikláňali. Ale robotnícka trieda a námezdne pracujúci iných zameraní, časť roľníctva i živnostníkov treli príslovečnú biedu. Náhľady arcibiskupa J. Sokola o klérofašistickom Slovenskom štáte sú na celej čiare chybné.
Pri čítaní stenografických záznamov zo zasadania Snemu Slovenskej republiky sa natíska otázka. O čo vlastne išlo poslancom, keď poukazovali na vtedy existujúcu do očí bijúcu biedu? Chceli naozaj pomôcť pracujúcim masám, alebo išlo o niečo iné? Otázka je jedna, ale odpovedí je viac. Po prvé, išlo o aktuálne uplatnenie sociálnej demagógie, kotviacej v pápežských „sociálnych encyklikách“ a rafinovane využívanej slovenskými klerikálmi. Až plastické vykresľovanie ťažkého sociálneho postavenia pracujúcich más, v skutku podcenených a zaznávaných vo všetkých spoločenských súvislostiach, bolo prelievaním „krokodílich sĺz“ s cieľom zahmlievať skutočné korene biedy a možnosti boja proti nej. Spomenutý už poslanec Horniš videl korene biedy viac v morálnych nedostatkoch, ako v sociálno-ekonomických pomeroch. Poslanec F. Hrušovský, neúnavný harcovník proti marxizmu, zaútočil proti „zastaralým ideológiám“, na základe ktorých sa ľudia práce začleňovali do rôznych spoločenských kást. Aj poslanec F. Jankovič, horliac na jednej strane proti biede, na druhej strane sa tiež oboril proti „starej ideológii“, ktorá vybičovávala triednu nenávisť a závisť. Súčasne nastolil požiadavku adresovanú robotníkom, aby sa bezvýhradne zapojili do „kamarátskej svornosti a budovateľskej národnej práce“. Premietnuté do ideovo politického jazyka to znamenalo vzdanie sa sociálnych zápasov a podriadenie sa nadvláde kapitálu. Tomu mali slúžiť rôzne akoby teórie, napríklad o „jednote národnej pospolitosti, či sociálnom štáte“. Po druhé až skoro dojímavé kvílenie poslancov bolo vyvolané strachom pred pracujúcimi masami. Prejavil sa, napríklad, v upozorneniach poslancov, že bieda robotníkov i iných námezdne pracujúcich ľudí, môže vyvolávať prejavy ich nespokojnosti. Takéto výstrahy mali reálne korene. V rokoch 1939 – 1940 prevalila sa Slovenskom vlna štrajkov. Najväčším bol štrajk baníkov na začiatku novembra 1940. A to napriek tomu, že štátna moc štrajky zakázala. Pracujúci, najmä robotníci, štrajkovali aj neskôr a prejavy nespokojnosti mali aj iné podoby. Treba zdôrazniť, že rámcovo sa nespokojnosť pracujúcich ľudí pretavila do ich masovej účasti v Slovenskom národnom povstaní.
Arcibiskup J. Sokol všetko toto neguje. Lenže tým prekrúca históriu. Až na takúto pozíciu sa dostal politizujúci arcibiskup v snahe vychvaľovať protisociálny klérofašistický štát a protiľudovú politiku J. Tisu ešte aj po 60. rokoch ich zmiznutia v prepadlisku dejín.

Přejaté z časopisu Avantgarda