Továreň na čokoládu, ale kam odišiel Willy Wonka?

Zvonku je to nevýrazná priemyselná budova na fádnom predmestí Buenos Aires, logo firmy takmer nevidno. Prvá vec, ktorú si všimnete vnútri, je vôňa čokolády, medu, karamelu, zmrzliny, koláčov a džemu. Stroje bzučia, kým veselí muži v zelených kombinézach balia cukrovinky do prepraviek.

Druhá vec, ktorú si všimnete je, že tu nie sú žiadni šéfovia. Chýbajú tu ľudia v oblekoch, ktorí vydávajú rozkazy. Neexistujú, rovnako ako neexistuje oficiálny vlastník továrne. Ghelco funguje ako družstvo, postavené na demokratických princípoch, kde má každý rovnaké slovo a rovnaký plat.

„Na začiatku nikto neveril, že to dokážeme, hovorili, že sme surovci, ignoranti. Ale sme stále tu, silnejší ako kedykoľvek predtým,“ hovorí 37-ročný Daniel López, ktorý obsluhuje stroje a zároveň je členom tímu, zabezpečujúceho odbyt tovaru.

Vitajte v robotníckej revolúcii po argentínsky. Ghelco je súčasťou hnutia, v ktorom zamestnanci „zotavujú“ firmy, ktoré skrachovali.

Marx vyzýval robotníkov, aby pretrhli svoje pomyselné reťaze, ale oni to urobili doslovne, rozbili reťaze a zámky na ich bývalých pracoviskách, zapli svetlá a naštartovali stroje. Takto začalo okolo 200 závodov, od hotelov až po továrne na automobilové súčiastky, a dnes zamestnávajú viac ako 15 000 ľudí.

Pre niektorých je hnutie žijúcou alternatívou voči neoliberálnemu kapitalizmu. Podľa kritikov je to pokus o prepísanie ekonomických zákonov. Pre robotníkov je to spôsob, ako si zarobiť na jedlo. „Nie je to o ideológii. Je to o tom, čo funguje,“ hovorí Luis Caro, vodca Národného hnutia obnovených podnikov, ktoré zastrešuje 10 000 robotníkov v 80 továrňach.

Hnutie sa zrodilo za hospodárskej krízy pred piatimi rokmi, keď Argentína nedokázala splácať svoj zahraničný dlh, čo spustilo odlev kapitálu a krach mnohých podnikov. Nezamestnanosť prekročila 20 % a takmer šesť ľudí z desiatich sa topilo pod hladinou chudoby. Príbeh továrne Ghelco je typický. Spoločnosť prepustila všetkých 91 zamestnancov, mnohým zanechala mesiace nezaplatené mzdy. „Boli sme opustení, nemali sme nič,“ hovorí Juan Mellian, „tak sme si to zobrali späť“.

Začiatkom roka 2002 sa robotníci vlámali do opustenej továrne. Žobraním na ulici a predajom kartónu si zarobili peniaze na opravu strojov a nákup kakaa, cukru a ostatných zásob. Vodu a elektrinu znovu zapojili, keď robotníci protestovali pred budovami vodární a elektrární s bubnami a petardami. Mnoho bielych golierov sa nevrátilo, keďže považovali toto úsilie za zbytočné, robotníci boli teda prinútení riadiť odbyt, marketing a účtovníctvo.

Po piatich rokoch továreň rozkvitá. Každý zo 43-člennej pracovnej sily zarába 405 libier (približne 16 500 SKK) za mesiac, čo je viac ako dvojnásobok ich predošlého platu, a zamestnanci o všetkom rozhodujú spoločne na týždenných zhromaždeniach.

Pán López, ktorý obsluhuje stroje, si kúpil dom, poslal svoju nevlastnú dcéru do súkromnej školy a jeho manželka už viac nemusí pracovať mimo domu.

„Továreň vďaka včasnému plateniu účtov a zlepšovaniu kontroly kvality výrobkov získala dôveru dodávateľov aj klientov,“ hovorí. Vyššie platy pripisuje neexistencii „nenažraných“ vedúcich pracovníkov.

Počas posledných troch rokov sa argentínska ekonomika odrazila od dna, nezamestnanosť a chudoba sa znižujú. Keď továreň skrachuje, sú dostupné aj iné pracovné miesta, ale robotníci si často vyberajú riskantnejšiu cestu obsadenia a prevzatia ich starého pracoviska. Podľa pána Cara sa počas dvoch posledných rokov počet členov Hnutia obnovených podnikov takmer zdvojnásobil.

„Je to radikálny, pragmatický pazúr, zaťatý do svetového kapitalizmu,“ hovorí. Väčšina družstiev musí čeliť urputnému boju o prežitie. Nedostatok investičného kapitálu a malé skúsenosti s riadením výroby a odbytu im často znepríjemňuje život, najmä v konkurencieschopných odvetviach, ako je textilná výroba.

Právna neistota tiež hnutie ohrozuje. Aj keď parlament prijal zákon, podľa ktorého možno továrne v konaní o likvidácií vyvlastniť až na 20 rokov, takúto výnimku súdy ešte nikdy neudelili. Najdlhšia udelená výnimka bola na dva roky. „Mnohé továrne stále visia v právnom vákuu,“ hovorí Brendan Martin, riaditeľ neziskovej finančnej agentúry Working World, ktorá výhodne požičiava obnoveným podnikom.

Politický odmäk dnes preukázateľne smeruje k väčšej inštitucionálnej a ekonomickej dospelosti. „V posledných rokoch sa hnutie preorientovalo z politických cieľov na čisto výrobné,“ hovorí pán Martin.

Týmto továrňam, ktoré riadia robotníci, sa darí a zapĺňajú nevyužité miesta na trhu, keďže majú malé prevádzkové náklady.

44 robotníkov z továrne, spracujúcej vlnu a kožu blízko Buenos Aires Cortidoros Unidos Limitada obsadili továreň v marci, tri mesiace po jej zatvorení, a už po dvoch mesiacoch dosahujú 10% predošlej výrobnej kapacity. Súd im udelil ročnú lehotu, aby dokázali, že družstvo je životaschopné. S pomocou ostatných družstiev nakupujú materiál a splácajú účty.

„Asi by som si mohol nájsť prácu aj inde, ale tento systém sa mi páči,“ hovorí 45-ročný Salvador Fernández. „Byť sám sebe šéfom, to je príjemné.

(Uverejnené v denníku The Guardian v piatok, 11. mája 2007 na strane 29.)
Prevzaté z http://www.guardian.co.uk/world/2007/may/11/argentina.rorycarroll

Převzaté ze stránek www.szm.hng.sk