|
Ponáhľame sa za smrťou
Keď som včera vystupoval z
vlaku, predo mnou šla pomalým tempom
stará babka. Ponáhľal som sa a
nevedel som ju predbehnúť. Vytáčala
ma do nepríčetna. Vtedy som sa
zarazil a povedal som si:" Kam sa ja
vlastne ponáhľam?" Ozvali sa vo mne
výčitky svedomia, že som sa v duchu
nahneval na babku, ktorá nemôže za
svoju rýchlosť.
Celý život pracovala aby sa aj
moja generácia mala dobre, možno
veľa vytrpela. Ale všetko trpezlivo
zniesla. A ja som netrpezlivý a
malicherný. A to všetko len preto,
aby som bol o 10 minút skôr na
internáte. Tých pár minút aj tak
premrhám na internete alebo pri
telke. Alibisticky to zhodím na
dobu v ktorej žijeme. Všetci sa
hrozne ponáhľame. A večer zistíme,
že sme zase toho veľa nestihli.
Frustrovaní si ľahneme a zaspíme
spánkom nepokojných. Popri známych
frázach "Ako sa máš?, Ako žiješ?..."
sa nám do slovnej zásoby vtesnalo "Strašne
sa ponáhľam, nemám čas!". Toľko
toho máme na práci.
Cez sms si vyznávame lásku,
komunikujeme cez chat a face to face
si nemáme čo povedať. Trápia nás
účty, kariéra. A popri tom už
neostáva čas nazvyš. V schránkach
sa nám hromadia maily, lebo "nemáme
čas odpísať", na polici sa kopia
knihy, lebo "nemáme čas čítať",
nevieme ako vonia príroda, lebo"nemáme
čas k nej pričuchnúť". Takto a
podobne si zaneprázdnenosť
racionalizujem aj ja. Ale dokedy to
vydržíme? Stále chceme viac stihnúť
a darí sa nám menej.
Možno venujeme priveľa času
veciam, ktoré si ho nezaslúžia.
Žijeme hrozne rýchlo, máme skoro
všetko a napriek tomu sa kopia
nešťastní ľudia. Náš život je nekvalitný.
Priemerná dĺžka života sa pomaly
predlžuje, no jeho kvalitatívna
zložka je čím ďalej tým viac
nevýrazná. Nevieme sa zastaviť a
uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme
veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme.
Napálime ich na CD a tým to
skončilo. Počítače máme plné
mp3-jek, ale nemáme prehľad čo je
to vlastne za hudbu. Množstvo televíznych
kanálov, ktoré dávajú naraz veci,
ktoré chceme vidieť a hneváme sa,
že to nestíhame.
Namiesto zábavy stres. Stále si
kontrolujeme mobil, či nám niekto
nevolal. Vypnúť mobil? Veď môžeme
zmeškať dôležitý hovor! Prestávame
si vážiť krásne veci, kvôli ktorým
sa oplatí žiť. Môj dedko má 83
rokov. V živote nebol v zahraničí,
nemá mobil, pozerá len dva televízne
kanály a počúva jednu stanicu na
svojom starom tranzistore. A napriek
tomu mi minule povedal, že prežil
krásny život.
Má množstvo spomienok, ktoré mu
vyvolávajú úsmev na tvári. Vie sa
tešiť z pekného dňa, z vône dreva,
s ktorým celý život pracoval, so
svojich vnúčat, na ktoré je pyšný.
Žil ťažký život ale vážil si ho. To
my dnes nevieme. A tak máme
infarkty už v päťdesiatke, kopu
rakoviny a depresií. A možno by
stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa
to nedá, neobstojí. Sú ľudia, ktorí
to dokážu. Zamyslime sa, koľko času
venujeme nepodstatným veciam.
Skúsme si vypnúť mobil. Porozprávať
sa a niečo si prečítať (nie
dokumentáciu k ďalšiemu "dôležitému"
projektu :-) ).
Snáď som si uvedomil môj rýchly
život včas nato, aby som spomalil.
Kamarát má chalupu v Henclovej. Je
to malá banícka dedinka obkolesená
horami. Nie je tam signál na mobil,
v telke jeden kanál (žiadna dilema a
pozriete si aj to, čo by ste nikdy
doma nepozerali a začne sa vám to
páčiť), obchod otvorený len v
utorok a štvrtok a jedna krčma s
rozmermi 5x5 m.
Ideálne miesto na spomalenie.
Asi tam zabehnem, aby som sa
zbytočne nehneval na starých
pomalých ľudí, ktorí si vážia zbytok
života a zbytočne sa neponáhľajú za
smrťou tak ako my!
Prop, dnes již
mrtvý |
